I vy uvažujete o ceste do Pelhřimova?

Autor: Věra Tepličková | 13.8.2017 o 9:15 | Karma článku: 6,08 | Prečítané:  197x

Sedím v plnej čakárni jednej z ambulancií a netrpezlivo čakám, kým na mňa príde rad. Tak, ako ďalších asi 10 spolutrpiteľov. A vzhľadom k tomu, že tu čakám niekoľko hodín, som svedkom i niekoľkých rozhovorov.

Viem, že je neslušné počúvať rozhovory iných, ale v malej miestnosti o rozlohe asi 2 x 3 metre, nemá človek príliš na výber. Väčšinou sú to rozhovory žalujúce sa na podlomené zdravie, na otrasný systém v zdravotníctve a na do neba volajúci podiel zodpovednosti lekárov na zhoršenom zdravotnom stave niekoho z rodiny. A tak beriem do ruky papier a pero a píšem tento blog...

Zdravie človek dostáva do vienka darom. Podľa mňa, je to privilégium, ktoré nás robí šťastnejšími, samostatnejšími a bohatšími a pomáha nám napĺňať zmysel nášho života. Pokiaľ ho máme, nerozmýšľame nad jeho podstatou ani nad inou alternatívou. Je prosto našou neodmysliteľnou súčasťou a hotovo. Zdravie však nie je samozrejmosťou a často ani trvalým stavom. Je odrazom nášho spôsobu života a výsledkom toho, ako sa k sebe správame.

Správanie sa k sebe samému, alebo vzťah k sebe samému je často prezentovaný iba v rovine sebaprijatia a sebalásky. Už menej sa hovorí o zodpovednosti za seba samého, vrátane zodpovednosti za svoje zdravie.

V súčasnosti viac a viac vystrkuje rožky tzv. celostná medicína. Jej zástupcovia - rebeli a odvážlivci, ktorí tak trochu vybočili z radov bežných lekárov, hlásajú, že tajomstvo zdravšieho a spokojnejšieho života nie je zakódované v zozname kategorizovaných humánnych liekov, ako sa to niekedy javí a prezentuje (najmä v reklamách), ale v tom, ako žijeme. Ako sa stravujeme, čo pijeme, čo dýchame, ako sa hýbeme, ako spíme a aké máme vzťahy.

Jednoduché povedať, ťažšie pochopiť, prijať a podľa toho žiť. Prečo?

Za prvé preto, že väčšina z nás ich riešeniam neverí. Zdajú sa nám byť vo svojej podstate veľmi primitívne a my, naučení a zvyknutí hľadať vo všetkom zložitý princíp, neuznáme,  že niečo naoko tak jednoduché, ako sa dobre vyspať, jesť s mierou či pravidelne sa vyprázdňovať, môže pomôcť pri riešení nášho zložitého problému.

Za druhé – nemáme na seba čas.

Za tretie, nie sme pripravení zobrať zodpovednosť za svoje zdravie do vlastných rúk. Bojíme sa byť zodpovednými.

Za štvrté, sme pohodlní. Žijeme konzumný život a naučili sme sa problémy riešiť krátkou cestou a najlepšie hneď. I keď väčšina z nás nemá medicínske vzdelanie, sme experti v rýchlom naordinovaní si liekov a v ich kombináciách. Žijeme s pocitom a s vedomím, že ak rýchlo nepríjemný prejav nášho tela potlačíme, vlastne sa vôbec nič nestalo. Hlava ma prestala po ružovej tabletke bolieť, už ani záha ma nepáli a chrbtica? Po dvoch tabletkách je to super.  A tak sa sami, a ak sme rodičia - vzory, i pred očami detí, často prehrabujeme v lekárničke, kde sa nám postupne hromadia lieky proti bolesti, lieky na zvýšenú teplotu, na nádchu, na potláčanie kašľa i na vykašliavanie hlienov, na vysoký i nízky tlak, na cholesterol, na hnačku i na zápchu,  na chudnutie i na pribratie,  a po ruke ich máme vždy, keď nám naše telo nejakým spôsobom oznámi, že niečo nie je s naším životom v poriadku.  Ak už nám horí za pätami, obraciame sa na modlu nášho sveta – medicínu. Do nej vkladáme naše želania, nádeje a často i úspory. Niet sa čo čudovať. Súčasnú medicínu môžeme naozaj považovať za jednu z najvyspelejších vedných disciplín, ktorú ľudstvo pozná. Najmä, čo sa týka diagnostiky. Jej metódy, spôsoby, techniky a prostriedky sú dnes na takej úrovni, že je často schopná zistiť problém ďaleko skôr, ako človek pocíti subjektívne ťažkosti. Dokáže vypátrať, kde nám čo narástlo, kde nám čo odišlo, čoho máme nedostatok alebo naopak prebytok. Tento zázrak ľudia často a vo veľkom využívajú, a preto sú odborné ambulancie zaoberajúce sa diagnostikou zahltené klientmi, ktorí, či už preventívne alebo v prípade zdravotného problému, túžia zistiť, čo sa im v  tele vlastne deje. Niekedy týždne i mesiace čakajú na poradie, dlhé hodiny trávia v čakárňach ambulancií, podstupujú ľahšie i ťažšie lekárske zákroky, odovzdávajú všetky možné i nemožné telesné tekutiny a kúsky orgánov, a to len preto, aby si potvrdili, či sú zdravotne v poriadku alebo nie. Okamih, kedy sa človek dozvie „výsledky“, je buď okamihom úľavy alebo okamihom sklamania. Človek s verdiktom v ruke buď veselo máva a bez zmeny vo svojom živote kráča v ústrety novým svetlým zajtrajškom, alebo sa láme a upadá do smútku a často i zúfalstva. Výsledky diagnostiky majú veľkú moc a na človeka veľký vplyv. A tak to má byť. Pre každého z nás by mala byť táto správa nie kusom papiera, ktorý sa vloží do zdravotnej karty, ale zodvihnutým prstom a hlavne nápoveďou pre nás samotných, ako ďalej žiť, čo zmeniť, čoho sa vyvarovať. Je smutné, že dnes je tento rezultát nášho zdravotného stavu väčšinou nápoveďou iba pre lekára, ktorému ho dáme a s odovzdaním a s absolútnou dôverou čakáme, čo s týmto dokáže spraviť. Čakáme zázrak. Pán doktor predpíše, odošle, pomôže. Pán doktor študoval, pán doktor vie.

Jedno je isté.

Či už vypočujeme hlas nášho tela, berieme vážne  výsledky diagnostických vyšetrení a svoj život prispôsobíme novým podmienkam, alebo naše zdravie vložíme do rúk Dr. Housa, vždy sme to len my, ktorí rozhodujeme a sme v konečnom dôsledku zodpovední za to, čo sa nám práve deje. Je to naše rozhodnutie, naša zodpovednosť.

A čo sa stane, ak neberieme do úvahy varovné signály nášho tela ani prístrojmi a laboratóriami overený problém či potvrdené odchýlky od štatistickej normy? 

Potom nám zostáva len jediné: „Jeďme do Pelhřimova, prohlídněme si krematorium, ať víme, do čeho jdeme.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?