Zajačik sa od radosti až zajakával: „Dnes sme mali súťaž v behu a ja som ju vyhral. Bol som prvý. Som tak šťastný. Ja mám školu tak rád. “
„Ako bolo dnes v škole?“ spýtala sa mamička zajačica svojho syna na druhý deň, keď si všimla, že zo školy prišiel v oveľa menšej eufórii. „Dnes sme skákali do výšky a ja som bol tretí,“ povedal zajačik. „No, ale veď to je úžasný úspech. Som na teba veľmi pyšná. Je vidieť, že si na tieto športy nadaný, že ti to ide,“ pochválila mamička zajačika.
Na tretí deň prišiel zajačik zo školy celý smutný, uši sklopené, neprehovoril ani slovo, len odhodil školskú kapsu za dvere a zavrel sa do izby. Mamička zajačica išla za ním a spýtala sa ho, čo sa stalo.
„Dnes sme plávali a ja som bol posledný,“ povedal smutne zajačik.
Mamička ho objala a povedala: „Ale veď to nie je tragédia. Nie si plavec. Nemôže byť každý vo všetkom najlepší.“
„Ja viem,“ povedal zajačik, „ale pani učiteľka mi povedala, že od dnes budem už len plávať.“
Vtip, ktorý často vo svojich besedách používa Jan Mühlfeit, je trefným obrazom nášho školského systému. Ten a vlastne celá naša spoločnosť sú totiž postavené na hľadaní chýb a nedostatkov, ktoré potom systematicky odstraňujú. Nesnažíme sa nájsť a vyzdvihnúť to, čo v dieťaťu je, čím je jedinečné a vytvoriť mu podmienky k maximálnemu rozvoju jeho danosti. Využívame ľahšiu, zaužívanú cestu a poukazujeme a sústreďujeme sa na to, čo mu nejde. A tak úspešnosť (neúspešnosť) detí meriame hľadaním chýb v diktáte, počtom nesprávne vyrátaných príkladov, chýbajúcou slovnou zásobou, neschopnosťou naučiť sa básničku či urobiť kotúľ. To, že dieťa môže byť úžasne manuálne zručné, že môže mať dar zabávať ľudí, že má nadpriemerne rozvinutú empatiu, to je často druhoradé. Čo dieťa vie a čo mu ide, považujeme za samozrejmosť (niekedy dokonca za príťaž), ktorej netreba venovať až toľko pozornosti. Väčšinu času nútime dieťa venovať sa zlepšovaniu toho, čo mu nejde a čo i pri najlepšej vôli z neho génia nespraví.
Čo by sa stalo, keby sme tento systém otočili?
Ako by asi vyzeral náš svet, keby sa každý z nás zdokonaľoval v tom, čo mu je dané, čo ho baví?
Akú kvalitu života by mal každý z nás, keby toľko času, čo obetuje tomu, aby dosiahol v niečom inom priemerný alebo podpriemerný výsledok, venoval svojmu talentu, svojej danosti?
Že je to nezmysel a fantasmagória?
Možno oveľa menšia, ako ignorovať jedinečný potenciál človeka a ako ho v súlade so systémom „veď takto sa to musí“ od malička nútiť k niečomu, čo mu nejde a čo ho nebaví.
