Nepríjemné až arogantné vystupovanie, povýšenecká komunikácia bez taktu, ponižujúce pohľady a výrazy tváre – to je len malý výpočet znakov, ktoré nám dokážu nielen pokaziť náladu, deň a chuť do ďalšej činnosti, ale ktoré, ak sme citlivejšej povahy, nám dokážu zobrať i poslednú štipku nádeje, viery či dokonca sebavedomia.
Prečo je to tak?
Prečo sa k niektorým úradníkom, učiteľom, zdravotným sestrám, predavačom atď. vraciame a obraciame s dôverou a niektorým sa radšej vyhýbame?
Každý človek dostane do vienka určitú danosť, ktorá mu predurčuje, v akej oblasti môže dosiahnuť veľmi dobrých až excelentných úspechov a výsledkov. Niektorí sú obdarení umeleckými sklonmi, niektorí sú manuálne zruční, niektorí sú rodení športovci. Niektorí z nás sa rodia s prirodzenou schopnosťou pracovať s ľuďmi. Sú to vyvolenci, ktorí nemusia vynakladať nejakú zvláštnu námahu k tomu, aby boli vyhľadávaní a obľúbení. Sú to empatickí ľudia s akousi vnútornou silou a mocou pozitívne vplývať na ostatných, rozdávať pokoj, energiu a nádej. Sami cítia, že ich stretávanie sa s druhými ľuďmi napĺňa a uspokojuje, cítia sa byť povolaní k práci s ľuďmi a sú vo svojom „povolaní“ šťastní. Toto ich vyžarovanie nezostáva bez odozvy druhej strany a okamžite sa to odráža v prijatí a dôvere.
A potom sú tí druhí, ktorí sa s týmto privilégiom nenarodili.
Časť z nich sa „hecne“ a rozhodne sa tejto zručnosti učiť.
Ale kde?
Ak pominieme prirodzenú ľudskú slušnosť a toleranciu, ktorú by mali deti získať v rodine, čiastočne by túto úlohu mali preberať školy, ktoré pripravujú budúcich učiteľov, úradníkov, zdravotníkov atď.
Ale povedzme si pravdu - deje sa tak?
Dovolím si tvrdiť, že málokedy. I napriek tomu, že v rámci povinnej praxe si môžu deti a študenti budúce zamestnanie vyskúšať, práve táto zručnosť sa príliš nesleduje. Učebné predmety, ktoré by toto zabezpečovali, v školách absentujú a teoretické informácie z psychológie nemôžu nikdy dostatočne nahradiť praktické zručnosti potrebné pre prácu s klientom, zákazníkom, pacientom či rodičom. Ak k tomu prirátame fakt, že v základných školách sa k tejto úžasnej ľudskej schopnosti príliš neprihliada a pri prijímacích skúškach na stredné či vysoké školy sa v podstate u záujemcov nepreveruje predpoklad pre prácu s ľuďmi, je veľmi pravdepodobné, že napr. pedagogické školy budú produkovať i takých budúcich učiteľov, vychovávateľov a majstrov odborného výcviku, ktorí môžu byť v budúcnosti utrpením a nočnou morou pre stovky až tisícky detí a rodičov.
Je tu však ešte jedna skupina ľudí. Sú to tí, ktorí sa s empatiou k iným ľuďom nenarodili, dokonca nie sú ochotní ani sa jej učiť a pravdepodobne len omylom alebo z iného čudného dôvodu sa ocitli na mieste, kde sa pracuje s ľuďmi. Práve títo ľudia najčastejšie používajú vetu, že práca s ľuďmi je tou najhoršou. A takto k tomu i pristupujú. Svoju prácu robia s nechuťou, až s odporom, pri kontakte s ľuďmi sú podráždení a nahnevaní, čo ovplyvňuje nielen ich samotných, ale i všetkých naokolo. Ak dáme takémuto človeku do ruky i moc, katastrofa je na svete.
September a október sú mesiace, kedy ôsmaci a deviataci začínajú vážne uvažovať nad prihláškami na stredné školy, nad svojim budúcim povolaním. Skúsme im pripomenúť, že ak sa chcú stať dobrými lekármi, rešpektovanými personalistkami, obľúbenými učiteľkami v materskej škôlke, príjemnými letuškami či čašníkmi, nestačia len teoretické vedomosti a odbornosť. Nepísaným a bezpodmienečným predpokladom pre tieto povolania je i schopnosť mať rád ľudí. A ak máte vo svojom okolí ôsmaka či deviataka, ktorý túto schopnosť očividne má, len mu chýbajú napr. dobré známky či štipka dôvery v samého seba, podporte ho v jeho voľbe. Pretože, ak túto predispozíciu má, bude z neho ten najlepší z najlepších vo svojom odbore, a to i napriek tomu, že má z matematiky štvorku.
