Priznám sa, že moje úvahy lietali od netradičných možností riešenia a východísk zo súčasnej politickej krízy, až po „zbohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som“. Ani jeden z týchto scenárov sa neodohral. Pán premiér národ ubezpečil, že máme vlčiu hmlu, že žiadna kríza neexistuje, že všetko pevne drží vo svojich rukách a že sa i naďalej môžeme tešiť z nášho bezpečného a prosperujúceho štátu. Reagoval i na prezidentovo vyhlásenie a s určitosťou tvrdil, že prednesené myšlienky nie sú z hlavy pána prezidenta. Vysvetlil národu, že prezidentovi vyhlásenie podstrčili nejaké zahraničné mocnosti. Bližšie ich nešpecifikoval, no vraj to musel byť niekto cudzí, niekto, kto nepozná, ako to tu u nás funguje, leží a beží. Dôvody, ktoré viedli nášho premiéra k takémuto presvedčeniu, môžu byť v prípade jeho myšlienkových pochodov rôzne, no osobne si myslím, že tým hlavným dôvodom je to, že prejavu pána prezidenta neporozumel.
A nečudujme sa.
Veď pán prezident použil vo svojej reči také neznáme slovné spojenia ako: nedôvera v štát, arogancia moci, dusivá atmosféra. A to všetko v spojitosti s jeho krajinou! S krajinou premiéra. S tou krajinou, kde sa tak dobre žije. S tou krajinou, kde sa ani premiér nebojí ísť na nočnú alebo medzi davy ľudí (napr. medzi 5 tisíc tlieskajúcich žien). Takéto niečo musel napísať len človek, ktorý tu nežije. Cudzinec.
Ak národ pochopil, o čom pán prezident hovoril, tak existujú len dve vysvetlenia.
Buď je vaša krajina, pán premiér, plná cudzincov, alebo ste vy cudzincom v našej krajine.