A ľudia mu uverili. Uverili rečiam, že ak sa bude mať dobre štát, budú sa mať dobre i jeho občania. Zdalo sa im výhodné, že ak na čas utiahnu opasky, budú sa mať oni a hlavne ich deti lepšie.
Čas plynul a premiér Fico plnil svoj sľub. Za výdatnej podpory a pomoci dnes celej generácie Slovákov budoval prosperujúci štát, štát starogréckého typu, kde je na prvom mieste polis (štát), až potom rodina a celkom niekde vzadu jednotlivec. Snažil sa najmä o zviditeľnenie dobrého obrazu Slovenska v zahraničí a aby boli jeho snahy úspešnejšie, trochu skutočnosť a (holé) pravdy prifarboval. Je nutné priznať, že sa mu celkom darilo. Európa a svet začali Slovensko naozaj vnímať, ako mladú rozvíjajúcu sa krajinu, kde sa ľudia majú dnes lepšie ako včera. Skutočnosť však bola trochu iná. Ľudia v slepej viere v lepšiu budúcnosť si uťahovali opasky viac a viac. Zabúdali na to, že sú rovnými a slobodnými ľuďmi a zmierili sa s funkciou a postavením otroka. Plnili podmienky a počúvali často nezmyselné príkazy a usmernenia, o ktorých rozhodli tí hore, tí, ktorí zastupovali ŠTÁT. Ficovi vyhovovala poslušnosť Slovákov, na ktorú boli zvyknutí z éry socializmu. Stačilo pár teplých slov, pár prihodených eur pod názvom sociálny balíček a ľudia boli ochotní ísť až za hranicu slobody a ľudskej dôstojnosti . A zatiaľ, čo počúvali pekné reči o svetlých zajtrajškoch prosperujúceho štátu, sa im rozpadali rodiny a pod ťarchou fyzickej i psychickej záťaže si ničili osobné životy.
Neviem posúdiť, či to v štátnom záujme Fico nevidel, no vyhovovalo mu to a pravdepodobne sa mu to i páčilo. Veď účel svätí prostriedky. Po rokoch svojej vlády vedel presne, čo na Slovákov platí. Vedel, že sú poslušní, tvárni, ovplyvniteľní. Aby nestratil to, čo už mal v rukách, aby nestratil moc, začal pritvrdzovať a okrem peňazí začal postupne ľudí manipulovať strachom z inej budúcnosti, akú im sľuboval on. K tomu si budoval aparát (najskôr sám a potom s pomocou iných, jemu !!! podriadených strán), ktorý je založený práve na poslušnosti a strachu občanov. Školstvo, polícia a byrokratický teror mu v tejto jeho snahe spoľahlivo pomáhali.
Myšlienky akejkoľvek reformy v prospech občianskej spoločnosti boli pre neho absolútne neprijateľné a nezniesol, ak sa mu niekto pozeral na prsty. Preto neznášal médiá, preto neznášal opozíciu. Do okruhu svojich podriadených prijal len tých, ktorí ho utvrdzovali v správnosti jeho postupov. Ak bol nútený odkloniť sa od svojich pôvodných zámerov, nazýval to ťažkými rokovaniami, ktoré však i tak nakoniec dopadli vždy v jeho prospech.
Marika Gombitová spieva v jednej svojej pesničke o pýche a páde.
A to sa dnes deje.
Ľudia to cítia, vnímajú a prežívajú. Vie to i Danko a Bugár. Len opäť na pár chvíľ uverili rečiam svojho vodcu.
Fico sa bráni zubami nechtami. Je ako dieťa, ktorému chcú zobrať hračku. Je ako pes, ktorému chcú zobrať kosť. Je zlý, nervózny, zúrivý. V snahe získať svoju moc naspäť je ochotný k čomukoľvek. Obetuje svoje zdravie, svoju dôstojnosť. Konečne sa dostal pod vrchol svojho snaženia – k vysnívanému prosperujúcemu štátu. Nemôžu mu predsa práve teraz zobrať opraty z rúk. Je tak blízko. Nemôžu ...
Alebo môžu????
