Je pripravený a vie, že to nebude jednoduché. Pozná totiž svoje dieťa, pozná jeho slabosti, chápe a rešpektuje inakosť, s ktorou sa učí žiť od jeho narodenia. Veľakrát ešte nemá presnú diagnostiku svojho dieťaťa, nevie pomenovať, čím je iné, no už tuší, že niečo nie je v poriadku. Túžba po normálnom živote je však často silnejšia ako pochybnosť, či dochádzku jeho dieťaťa do bežnej školy zvládnu všetci zúčastnení bez ujmy na zdraví. Jeho nádej je často posilnená čítaním zahraničných štúdií a pozitívnych príkladov z praxe, a navyše silne masírovaná propagandou, ktorá tvrdí, že náš školský systém je na takej úrovni, že je pripravený prijať všetky znevýhodnené deti a integrovať ich natoľko, že zvládnu učivo spolu s ostatnými deťmi. Rodič nemusí, ale chce veriť systému a najmä dôverovať učiteľom a vychovávateľom, ktorých náš systém predstavuje ako odborníkov s kompetenciou vzdelávať a vychovávať i autistov.
A tu je kameň úrazu.
Štát sľubuje nemožné. Sľubuje a presadzuje integráciu, na ktorú nie je a ešte dlho nebude náš školský systém pripravený. Nie sú pripravení najmä pedagógovia, ktorí, i keď by niekedy veľmi, veľmi chceli, nemôžu a nevládzu s týmito deťmi pracovať tak, aby neboli negatívne zasiahnutí všetci zúčastnení. A to i napriek tomu, že k ruke dostanú asistenta. Žiaľ, niekedy i takého, ktorý ani len netuší, čo autizmus je. Netuší, že autisti potrebujú svoje rituály, svoj pokoj, svoj svet. Ak mu niekto, a to i v dobrej viere, zasahuje do overeného stereotypu, odmieta činnosti, odmieta ľudí a neznáme situácie ho privádzajú do šialenstva. Navyše, možnosť autistu začleniť sa do kolektívu detí, sťažuje nízka a často až chýbajúca empatia k druhým ľuďom.
Rodič to však nevzdáva. Uveril, že sa to dá, že to ide, keď sa chce. Núti seba, núti dieťa, núti učiteľa, vychovávateľa i asistenta a chce len to, čo mu bolo sľúbené.
Dokedy?
Dnes som sa stretla s mamou autistu. Bola zlomená, vyčerpaná, nešťastná. Na chlapca ide zo školy jedna sťažnosť za druhou. Vyhodili ho zo všetkých krúžkov i z umeleckej školy, hrozí mu vyhazov zo školského klubu. Prečo? Vraj sa chlapec nevie zmestiť do kože. Je neprispôsobivý. Nedokáže rešpektovať nastavené pravidlá a navyše ho deti neznášajú. Nezapadol.
Ako obhájiť pred touto mamou náš na všetko pripravený a úžasný školský systém?
Pozn. autorky:
Vopred sa ospravedlňujem všetkým zapáleným pedagógom a odborníkom, ktorí sa nestotožňujú s hore uvedenými informáciami. Verím a dúfam, že mnohí robia, čo je v ich silách, aby aspoň čiastočne naplnili sľuby a nádeje, ktorými náš štát, narozdiel od iných komodít, nešetrí.