Je to za mnou, vzdychne žena,
vo foteli unavená.
Za sebou má pohromu,
čo jej prišla do domu.
Čože je to za horor,
horší ako týfus, mor?
Šibačky – pre mužov hoj,
no pre ženu stres a boj.
Pred tým, kým ju prídu zbiť,
musí napiecť, uvariť,
aj byt pekne upratať,
seba samu prichystať.
A keď stôl už prehýba sa,
škoda zjesť, až taká krása,
príde chlap, pán tvorstva vraj,
a nič dobré nečakaj.
Najskôr ženu prútím švihne,
potom vlasy vodou splihne,
a keď si tak uľaví,
(žene rozkoš vraj spraví),
usadne a hľadí, čaká,
či priletí fľaška dáka.
No a žena pripravená,
tradíciou „natešená“,
lieta, ako taký čmeľ,
znáša, čo chlap vymyslel.
Voda, že jej kvapká z šiat?
Veď je sranda akurát!
Tak sa „všetci“ nasmiali,
kým ťa dobre obliali.
A že očko ide ti,
kde sa korbáč prilepil?
Čuš, ty hlúpa, radosť maj,
len sa pekne usmievaj.
No ale týmto sa deň nekončí, pretože...
... keď už všetkých pohostí,
zbaví svoj dom od hostí,
príde domov vlastný muž:
Pozri žena, tu som už!
Že je trochu dokrčený,
spoločensky unavený?
Veď sú predsa sviatky jari,
nebudeme kričať, vari!
A tak žena upratuje,
muža sebe poratuje,
vysuší si každý vlas
a teší sa – o rok zas!
