Priznám sa, osobne som nadštandard nášho zdravotníctva nikdy nevyužila, a tak som bola zvedavá, ako luxus za príplatok 35,- eur/noc vyzerá. Zblbnutá scénami a výjavmi zo zahraničných filmov som si predstavovala malý útulný apartmánik, kde si mamička s bábätkom môžu v pokoji užívať prvé chvíle spoločného života, no už pri vstupe do izby sa moje bujaré fantazijné predstavy veľmi rýchlo rozplynuli. Vstúpila som totiž do neútulnej „cely“. Izba bola tak malá, že aby bola splnená podmienka povinného vybavenia nadštandardu, boli všetky komponenty umiestnené tam, kde sa práve zmestili. Osobne si myslím, že ak by do izby vstúpil estét so zmyslom pre harmóniu, jeho návšteva by skončila prinajmenšom neovládateľným tikom pravého oka. Jediné, čo pripomínalo, že sa jedná o miesto, kde bude dieťatko, bol prebaľovací pult, malá hojdacia vanička a obraz matky s dieťaťom nad posteľou, ktorý pravdepodobne pamätal éru Husákových detí. Výhodou tejto izby bolo snáď len to, že všetko bolo „na jeden krok“. Krok a mohli ste otvoriť okno. Krok a boli ste pri prebaľovacom pulte. Krok a boli ste všade, kde ste chceli. Napríklad i pri nefungujúcej chladničke alebo pri širokom rozpise všetkých povinných prehliadok a vizít. Keď som tento so záujmom po troch minútach dočítala, spýtala som sa mamičky, kedy ona a dieťatko spia, pretože ak by sa uskutočnili všetky návštevy odborníkov podľa rozpisu, neexistuje, aby sa tam zmestil spánok. V miestnosti sa v krátkych intervaloch (1,5 hod) od pol piatej ráno až do večera totiž striedali odborníci na všetko možné: na žltačku, na uška, na popôrodné rany mamičky i na upratovanie. Do toho prichádzali sestričky s teplomerom a novými informáciami o tom, kto ešte mimo rozpisu príde, nosilo sa jedlo, nechýbala návšteva z poisťovne. Odpoveď našej mamičky bola jasná: dôležité je - naučiť sa nespať. Ďalším nadštandardom v nadštandardnej izbe bolo i jedlo pre mamičku. Tá naša si každý kulinársky zázrak odfotila, takže sme si vedeli živo predstaviť mentálnu úroveň poradcu na výživu dojčiacich matiek, ktorý zostavoval toto „menu“. Keď som zbadala na tanieri 4 suché veky, dve kolieska salámy, ktorej sa vraj u nás môže hovoriť šunková, 1 trojuholníček „Veselej“ a pol rajčiny, myslela som si, že zle vidím. Najviac ma zaujala polovica malej rajčinky, ktorá farebne dominovala v strede taniera a tvárila sa, že ide spasiť vitamínový deficit celého sveta. Bukovský by plakal.
A aké ponaučenie vyplýva z tohto blogu?
Ak do nemocnice, tak zásadne do štandardu. Tam ... „aspoň víš, do čeho jdeš.“