A zrazu koniec...
Hudba a pouličný džavot postupne tíchnu, za známeho zvuku skladania kovových tyčí miznú stánky z hlavnej ulice a v meste zavládne ticho.
Výborná príležitosť na malú pojarmočnú prechádzku.
Prechádzate sa známymi ulicami a zisťujete, že je tu niečo iné, čosi navyše. Čosi, čo špatí, hyzdí a otravuje. Rozbité fľašky kopnuté pod lavičkami, plasty pozastrkované v kríkoch, papier v rôznych podobách ponapchávaný v ťažko dostupných škárach. To všetko pár metroch od poloprázdnych popolníc a kontajnerov pripravených zvládnuť akékoľvek množstvo odpadu.
Vlastné pohodlie, lenivosť a istota, že to niekto za mňa uprace, privádzajú niektorých z nás k záveru, že ak niečo, čo už nepotrebujem, schovám, zastrčím, odkopnem tak, že to sám nevidím, s najväčšou pravdepodobnosťou to neuvidia ani ostatní a môže to tak zostať. Naveky vekov.
Veď: Co oči nevidí, to srdce nebolí.
Pozn.
Pre názov môjho blogu som si vybrala starý kvázi vtip, ktorým sme sa s kamarátmi bavili, keď sme boli teenage. Ospravedlňujem sa za malú vulgárnosť, ale nič výstižnejšie ma po prechádzke pojarmočným mestom nenapadlo.
