Osobne som sa s ním nikdy nestretla, no mala som česť s ním spolupracovať (niekoľkými svojimi príspevkami) pri tvorbe rozhlasového zábavníka Apropo plus. Vždy ma fascinovalo a bavilo, ako trefne reagoval na aktuálnu politickú situáciu, ako vedel humorne zúročiť myšlienkové delikatesy našich politických špičiek, a často som sa samej seba pýtala, čo bude pán Radič robiť, ak skončia časy bohaté na podnety k politickej satire.
Obávala som sa zbytočne.
Časy bohaté sa neskončili, ba čo viac, premenili sa na časy zlaté.
Dnes nie je potrebné čakať dlhé týždne na výnimočné brbty alebo náhodné prešľapy, ktorých sa z času načas naši politici dopustia. Stačí zapnúť televízor, naladiť si akúkoľvek spravodajskú stanicu a počúvať.
Škoda, že pán Radič nepoznal pána Hrnka („Nemôže niekto na ministerstve kritizovať ministra. Minister ho musí vyhodiť, ak to robí. Či je to pravda, alebo nepravda, to je irelevantné.“), alebo pána Danka („Žiaden človek nedokáže dať toľko lásky človeku, ako dokáže dať len človek človeku. Ale žiaden iný človek nedokáže rozdať toľko zla, poníženia a urážok inému, je to dané len nám, ľuďom.“). Škoda, že sa nemohol inšpirovať pánom Blahom. Slovné perly a plody myšlienkových pochodov niektorých našich politikov sú naozajstnými skvostami a niektoré z nich dokonca zľudoveli.
Na pána Radiča si spomeniem zakaždým, keď počujem nejaký ten skvost z úst našich politikov. A prečo som si na neho spomenula dnes?
Môže za to už spomínaný pán Blaha, ktorý v dnešnej relácii V politike na otázku, prečo nebol prítomný v pléne, keď prezident čítal správu o stave republiky, odpovedal, že „sa necíti komfortne v jednej miestnosti s daňovým podvodníkom“.
No, nie je to nádhera.