„Hrať sa môžeš na celom pieskovisku, ale za ten betónový múrik už nesmieš ísť.“
Čo myslíte, čo spravilo dievčatko?
Nevšimlo si ani formičiek, ani detí okolo seba, rozbehlo sa priamo k múriku, položilo naň nohu a venovalo oteckovi jeden odzbrojujúco milený pohľad. Nemuselo povedať ani len slovo, no každý z jej výrazu tváre veľmi ľahko vyčítal základnú otázku smerujúcu k ocinovi: „Tak čo, čo s tým teraz urobíš?“
Na tento príbeh si spomeniem vždy, keď vidím nejakú provokáciu. Keď sa niekto svojim správaním pokúsi prekročiť pomyslenú hranicu a čaká, ako bude reagovať okolie. A netýka sa to vždy len detí.
Je to možno čudné, ale spomenula som si naň i v súvislosti s Kotlebovcami a ich s tzv. šekmi so sumou 1488 eur. I keď to z ich strany nebola noha vyložená na múrik, ale jasné prekročenie múrika, výraz ich tváre a pomyselná otázka zostáva rovnaká: Čo s tým urobíte?
Táto otázka nesmeruje k ľuďom, ktorí peňažné dary prijali. Kotlebovci v ich prípade len sprosto zneužili ľudskú bezmocnosť. Otázka smeruje k tým, ktorí môžu zasiahnuť a trvať na hraniciach, ktoré sú našimi zákonmi a mravnými zásadami pevne určené.
Otecko na pieskovisku mal dve možnosti, ako bude reagovať: jasne ukázať svojej dcérke, že tudy cesta nevede, alebo prejsť celú situáciu len s úsmevom, zdvihnutým prstom a malou poznámočkou o tom, aká je jeho dcérenka chutná malá špekulantka.
I špecializovaný trestný súd má v prípade Kotlebovcov dve možnosti.
„Tak čo pán sudca, čo s tým teraz urobíš?“
