Niektorí z nás čítali časopis, niektorí sa hrali s mobilom, niektorí sa medzi sebou rozprávali a niektorí len tak, pozerali okolo seba.
Zrazu mierny šum v čakárni rozbil hlasný zvuk zvonenia mobilného telefónu dotyčného muža. My starší sme sa trochu pousmiali, pretože sa miestnosťou niesla dobre známa Kaťuša. Muž zdvihol telefón a slovom da začal rozhovor. To je pekné, preletelo mi hlavou, a na chvíľu som sa zamyslela nad tým, ako pokročili technické vymoženosti i v obyčajnom telefonovaní. Už nie obyčajné crrrn alebo ring, ring, aké si pamätám z detstva, ale zvuky a pesničky, od výmyslu sveta.
Muž o chvíľu dokončil hovor v ruštine a čakáreň po krátkej tichej pauze opäť zaplnil mierny šum.
Asi po 5 minútach mužovi opäť zazvonil telefón. Nezaznela však Kaťuša, ale známa skladba z kresleného seriálu Pat a Mat, pričom po zdvihnutí telefónu začal muž rozhovor otázkou: No, čo ti zasa nejde?
Vtipné, pousmiala som sa v duchu a priznám sa, že som si zároveň predstavila, čo za „umelca“ môže byť na druhej strane, keď si jeho kontakt muž priradil k takémuto zvoneniu. Pravdepodobne sa nad tým pobavili a zamysleli i viacerí v čakárni, pretože sa im na tvárach rozlial podobný úsmev ako mne.
Pri treťom zazvonení, už zdvihli hlavu všetci prítomní, pretože čakárňou sa ozvali ostré zvuky kŕdľa rozčúlených sliepok. A s kým dotyčný muž volal?
Neodvažujem sa domyslieť, ale rozhovor začal slovami: Áno, miláčik?