O jeho popularitu sa postaral sám (predpokladaný)autor. Jednoduchý náznak podozrenia zo strany médií totiž u neho vyvolal rad čudných reakcií, ktoré spustili nevídaný záujem verejnosti o týchto 72 strán, možno nie príliš záživného, alebo naopak, napínavého textu. Pán Danko i jeho stranícky kolegovia na tlak a zvýšený záujem verejnosti reagujú podráždene a niektorí takmer nepríčetne. Pán Danko hrozí trestno-právnym konaním, pán Čaplovič nabáda novinárov, aby povolali k zodpovednosti posudzovateľov a oponentov, nie študenta Danka, poslankyňa Antošová poľovačku na Dankovu rigoróznu prácu označila za primitívnu a otravnú, Hrnko dokonca v súvislosti s pravdou spomína upálenie Mistra Jana Husa.
A o čo ide?
O nič menšie ani väčšie, ako o očistenie mena JUDr. Andreja Danka, ktorý sa môže jediným mávnutím ruky zbaviť podozrení z plagiátorstva, z podvodu, z neoprávneného získania titulu a z bohviečoho ešte.
Prečo to neurobí?
Toť otázka.
Každý z nás, ktorý rigoróznu prácu sám spracovával a písal, vie, že je to kus roboty. Týždne a mesiace driny. Nie je to denník, ktorý si ľudia píšu večer pod perinou. Je to dôležitý podklad k tomu, že si píšem pred menom titul, že mám otvorené dvere na niektoré pracovné pozície, že ma môžu ľudia oslovovať pán doktor, pani doktorka.
O úrovni a kvalite práce je možné diskutovať.
O jej existencii, autorstve či plagiátorstve určite nie. Ani keby existovali stovky GDPR.
A čo na to sám pán doktor?
Ktovie?
Možno dovolí svojmu egu, aby trochu sklonilo hlavu.
A možno ... sa skutok vôbec nestal.