Čo činí pán expremiér Fico v posledných dňoch, vyvoláva pomyselné otázniky nad hlavou nejedného z nás.Ťažko povedať, či sa jedná o momentálnu psychickú pohnútku, alebo jeho (už) trvalý stav, no jedno je isté: jeho vyčíňanie sa o niekoľko desiatok rokov objaví v učebniciach dejepisu a možno i patologickej psychológie. Či okrajovo, s humorom alebo ako typický príklad rozvinutej poruchy, sa dnes ešte nedá presne odhadnúť.
Nech je to však, ako chce, ako občania - vychovávatelia sme, vážení, zlyhali.
Zanedbali sme dve predchádzajúce obdobia vzdoru a potom je ťažké zvládnuť to tretie. Ak sme prehliadali jasné náznaky absolutizmu, ak sme pánovi politikovi nenastavili pevné hranice, odkiaľ kam, tak sa nečudujme, že sa nevie zmestiť do kože a robí si, čo chce. Zvykol si totiž, že ON môže. Pod zástierkou koaličnej zmluvy riadi štát, svojim osobným záujmom podriaďuje nielen zákony, ale už i ústavu. Manipuluje nielen s ľuďmi, ale s celými inštitúciami. Ak by škodil len sám sebe, dalo by sa nad jeho vyčíňaním prižmúriť oko, ale ak negatívne ovplyvňuje chod štátu a životy nás všetkých, to už ani šedý zákal nepomôže.
Osobne mám pocit, že už i jeho najbližší kolegovia (aspoň tí vnímavejší a súdnejší z nich) začínajú tušiť, že Zem asi nie je hranatá placka.
Kauza voľby ústavných sudcov je výnimočným prípadom. Alarmujúcim. Nie preto, že neboli sudcovia zvolení, ale pre dôvod PREČO neboli zvolení.Tu sa už nejedná o súboj pravice a ľavice, či pretekanie sa strán. Nešťastný zemepán prekročil únosnú, a podotýkam, že nie politickú hranicu. A ak nemajú sekundanti pána expremiéra hanby a vyzývajú, aby sa nezvolení kandidáti opäť prihlasovali k novej a určite úspešnejšej voľbe, tak sa jedná o frašku a nebezpečný precedens, ktorý sa netýka len nášho nepodareného politického synka, ale slovenskej politiky ako takej. Súčasnej i tej budúcej.