Nevyslovená otázka, či mohla suseda ešte dnes žiť, keby sa nebála ju upozorniť, bude trápiť moju mamu ešte dlho. Možno do konca života.
Ľudská nevšímavosť je čakaním na nešťastie, povedal si môj manžel a rozhodol sa ísť na políciu.
Po otrasnej skúsenosti, keď po 130 km pohodovej jazdy na bicykli po krajoch moravských a slovenských, ho v rodnom meste asi 50 metrov od domova takmer prizabil opitý vodič. Poznal ho. Bol to jeho kamarát z detstva, ktorý je v meste známy najmä svojou hladinkou v zime, v lete, ráno, večer. Keď sa trochu oklepal a dostal sa zo šoku, vybral sa skratkou k jeho domu, aby mu oznámil, že ide na políciu. K jeho domu prišiel práve vo chvíli, keď vodič vyliezal z auta. „Uvedomuješ si Peter, že si ma pred chvíľou takmer zabil?“ spýtal sa svojho kamaráta rozzúrený manžel. Pri pohľade na neho si však musel odpovedať sám. Petrov neprítomný pohľad a nekoordinované pohyby nasvedčovali tomu, že nie on viedol vozidlo, ale vozidlo viedlo jeho. „Chcem ti len povedať, že idem na políciu. Nebudem čakať, až niekoho zabiješ,“ oznámil mu môj manžel a vybral sa na políciu.
„Ste zranený?“ opýtal sa ho na stanici policajt, keď mu môj manžel vyrozprával príhodu s opilcom za volantom. „Nie som,“ odpovedal manžel. „Tak to nemôžeme nič robiť. Ak sme ho nezastavili opitého v aute, nemôžeme mu nič dokázať,“ pokrčil ramenami policajt. „To je mi jasné,“ povedal môj manžel, „ja len chcem, aby ste upozornili svojich kolegov, že tento šofér s touto značkou auta chodí opitý na aute každý deň a je len otázkou času, kým niekomu ublíži, alebo niekoho zabije,“ domáhal sa aspoň nejakého zásahu manžel.
„Ak ho nechytíme opitého za volantom, nemôžeme robiť nič,“ trval na svojom policajt a týmto konštatovaním uzavrel rozhovor a zároveň i prípad.
A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
Pán Peter jazdí na svojom tátošovi ďalej. Často opitý.
S naším vedomím i s vedomím polície.
Nuž, niekedy ani ľudská všímavosť a nehanebné ukázanie prstom nemusí stačiť pre pokoj v duši a môže byť len čakaním na nešťastie.
