No, a keď už vám to niekto omieľa 30 rokov, tak raz to muselo prísť. Rozhodli sme sa, že sa na ceste do poľskej Krynice zastavíme na kávu v Starej Ľubovni.
A tak sa aj stalo.
Zaparkovali sme v jednej z bočných uličiek a vybrali sme sa priamo do srdca malého mestečka – na námestie. Celkom obyčajné malebné námestíčko s malým parčíkom uprostred. Ale hlavne ... boli sme v Starej Ľubovni. Pomalou chôdzou sme si ho celé prešli (a užili)a zakotvili sme v malej cukrárničke, kde sme si objednali kávu a zákusok.
Pokojnú atmosféru v cukrárni zrazu narušil príchod asi 15 mladých Rómov, ktorých sme si s manželom všimli už pri našej prechádzke námestím. Veď majú prázdniny, pomyslela som si a myšlienkami som sa vrátila ku káve a k zákusku. Ale len na chvíľu. O pár sekúnd sa hluk v cukrárni zvýšil, dvaja chlapci sa začali biť (kvôli rozliatemu pivu) a predavačka s krikom vybehla von za nejakým dievčaťom, ktoré jej z predajne niečo odnášalo bez zaplatenia. Atmosféra v cukrárni zhustla. S manželom sme v rýchlosti vysrkli zvyšok kávy a rýchlou chôdzou sme pod dohľadom asi 15 párov tmavých očí opúšťali cukráreň. (Tu je potrebné dodať, že tempo chôdze sme si udržali až k autu). Priznám sa, i napriek vypätej situácii sme sa s manželom museli smiať. 30 ročný manželov sen navštíviť Starú Ľubovňu skončil našim útekom.
Nuž, milá pani Kolníková, na rozdiel od vás, si môj muž svoj sen navštíviť Starú Ľubovňu, splnil. Či mi však na moju budúcoročnú otázku, kam pôjdeme na dovolenku, odpovie vašou replikou, to už si až tak istá nie som.