Navyše, som si vedomá toho, že Kočner je iba malým infektom, drobným zápalovým ložiskom, z ktorého sa infekcia šíri do celého organizmu. Nuž a musím uznať, že si k tomu vybral dobré miesto. Začal od hlavy. Bol totiž (a možno ešte i je) krkom mnohých našich hláv pomazaných, ktoré sa od neho dnes síce odvracajú, ale ešte pred pár mesiacmi sa s ním so širokými úsmevmi bujaro vítali a potľapkávali na vianočných večierkoch, či dovolenkách a zdielali s ním správanie a zmýšľanie o ľuďoch.
Meno Kočner bude pre mňa vždy spojené s aroganciou. S tou istou aroganciou, ktorú vídam na televíznych obrazovkách v spojení s mocenskými štruktúrami. A len tak pre seba si hovorím: ako je možné, že dovolíme, aby sa takáto pliaga šírila svetom?
Či chceme, či nechceme, musíme si priznať, že my všetci máme určitý podiel viny na tom, že podobní kočnerovci môžu vôbec existovať a šíriť hnus podobný tomu, ktorý predvádza Marián Kočner.
Ako?
že tak trošku akceptujeme ich arogantné správanie voči nám a i iným ľuďom,
že sa niekedy prizeráme a niekedy sa i zabávame na urážlivom vtipkovaní na úkor niekoho slabšieho,
že sme mlčiacimi svedkami ponižovania ľudí okolo nás (v škole, v práci, na ulici),
že akceptujeme a niekedy i obdivujeme hru na alfa samcov a samice.
Prečo?
Neozvať sa, je pre mňa pohodlnejšie a výhodnejšie. Lepšie je držať s tými, čo mi môžu uškodiť. Predsa si nebudem sama sebe robiť zle. Vykonám, čo sa po mne žiada a budem mať pokoj. Rýpať do h.... sa neoplatí. Myslím si svoje, ale radšej budem ticho. Veď, čo ja zmôžem ... Aj tak to nezmením...
A tento vzorec správania si žiaľ neodnášame do hrobu. Odovzdávame ho našim deťom. K radosti malých i veľkých kočnerovcov.