Tam, kde chodí slnko ...

Autor: Věra Tepličková | 24.8.2019 o 10:03 | Karma článku: 2,07 | Prečítané:  777x

Konfrontácia s chorobou najbližších je vždy bolestná. Najmä vtedy, ak už viete, že im nemôžete uľaviť, či priebeh choroby zvrátiť. Stojíte u nemocničného lôžka, držíte ich za ruku, rozprávate hlúposti a snažíte sa potlačiť slzy.  

Očami blúdite po miestnosti  a chtiac-nechtiac pozorujete ostatných pacientov, ktorí sú často ešte v horšom stave, ako je váš blízky. Ležia na posteliach a ak nedriemu, ich neprítomný pohľad je upretý do abstraktného bodu v miestnosti. Tvár i celé telo majú uvoľnené a odovzdané. Na stolčekoch pri posteliach maškrty, ktoré im priniesli ich príbuzní, zostávajú nedotknuté. V miestnosti je ticho, ktoré sem-tam preruší zašuchotanie perín, či hlasný dych niektorého z prítomných.

V tom do miestnosti vojdú dve osoby, zdravotná sestra a zdravotný brat. Kráčajú od postele k posteli, prehodia so starčekmi pár tichých slov, počas ktorých ich pripravujú k večeri. Zdvíhajú polohovacie postele, podopierajú starčekov, prisúvajú pod bradu stolčeky a rozdávajú jedlo. Ich práca je rýchla, zohratá a efektívna. Nadvihnúť, posadiť, podložiť, prisunúť, rozdať. Za pár minút je všetko pripravené. Dvojica opúšťa miestnosť a pokračuje v izbe č. 2.

Pohľad na miestnosť sa trochu zmenil. 4 starčekovia sedia (1 leží a spí), v úrovni pŕs majú priložené stolčeky s jedlom. Väčšina z nich neje. Ich neprítomný pohľad je upretý do abstraktného bodu v miestnosti. V izbe je ticho, ktoré sem-tam preruší zašuchotanie perín, či hlasný dych niektorého z prítomných.

V tom sa rozletia dvere a do miestnosti, ako veľká voda, vbehne staršia pani.

„Dobrý deň mládenci, ako sa mi máte? Čo ste dnes celý deň robili? A čo to máte na večeru? EEEhm, to sú ale maškrtky. No, Paľko, vy ste ale šikovný, veď to budete mať už všetko zjedené. Ešte dve tri sústa a bude to ... Ukážte Janko, vy čo  to máte za  dobrôtku. Ideme si spolu dať aspoň kúsok, dobre? Otvorte pusu, tááák. No vidíte, že to ide. Dnes veľmi dobre vyzeráte. Ste oholený....“

Pohľad na miestnosť sa zmenil. Prišlo slnko. Žiarivé, hlasné, urozprávané, a pohľady starčekov, ktoré boli dovtedy zapichnuté do abstraktných bodov, ožili. Bez slov sledovali tento vír energie, niektorí sa i vystreli a niektorí sa dokonca usmiali. Asi 70ročná pani upratovačka, ktorá prišla pozdraviť starčekov, behala od postele k posteli a každému venovala kúsok života, kúsok svojej energie. Povzbudzujúcej, blahodarnej, ozdravnej.

Keď prišla k posteli nášho pacienta, začala sa nám ospravedlňovať, že ruší, že ona je síce len upratovačka, ale že ona je takto roky rokúce zvyknutá.

A ja?

Stála som ako pribitá a zadŕžala som slzy. Mala som chuť ju vystískať. Nezmohla som sa na nič viac, ako na obrovské srdečné poďakovanie za všetkých, ktorí už neboli schopní vyjadriť jej vďaku slovami.

P.S.

Niektorí ľudia môžu mať pred menom i za menom desiatky titulov a nikdy sa nestanú nositeľom ich pravého obsahu. A potom príde niekto, kto titul nemá a predsa ich obsahom žije. Kiežby bolo takýchto ľudí čo najviac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Predstavte si Mečiara ako prezidenta a Fica ako premiéra. Také peklo máme v Česku (rozhovor)

Oslabený Babiš Zemanovi vyhovuje, hovorí novinár Jaroslav Kmenta.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Zeman prekračuje ďalšiu červenú čiaru

Český prezident sa správa ako Mečiar pri amnestiách.


Už ste čítali?