Volala som ráno, volala som na obed, volala som poobede. Volala som týždeň v rôznych časových intervaloch niekoľkokrát za deň. A nič. Tú, tú, tú na druhom konci linky mi dávalo na známosť, že sa buď v ambulancii nepracuje, alebo je personál tak zaneprázdnený, že nemôžu telefón zdvihnúť. Po 8 dňoch, keď som pri jednom, už rituálnom prezvonení chcela tú, tú, tú prerušiť, sa zrazu na druhej strane ozvalo: prosím, endokrinológia.
„Jeej, to som rada sestrička, že som sa konečne dovolala. Dobrý deň, mohla by som sa opýtať na výsledky?“
„Na výsledky až po jedenástej,“ povedala sestrička a zložila.
Neverila som vlastným ušiam.
Čoooo? No to snáď nie??? Haloooo!!! Halooo!!!
No viac, ako známe tu, tu, tu, som už z môjho mobilu nedostala.
Ale i tak mi hlas v telefóne dal nádej, že ambulancia je v prevádzke, že sestrička žije, a plná nádeje, že sa konečne dozviem nejaký ten údaj o vlastnej štítnej žľaze, som zavolala i po jedenástej.
I po dvanástej.
I po jednej.
A nič.
A odvtedy opäť volám. Každý deň.
Priznám, že som si na tento rituál už celkom zvykla. Vždy pred obedom, aspoň raz, dva rázy prezvoním číslo ambulancie, či sa náhodou neozve známy hlas: prosím, endokrinológia.