Teda... nie on sám. Radí svojmu dvadsaťročnému synovi, ako najlepšie zúročiť svoje úspory, ktoré si našetril počas jeho doterajšieho života. Dobre mu vždy radil, aby si peniažky od babičiek za šibačky, príspevky od ocka a mamičky k narodeninám a vlastnoručne zarobené peniažky z brigád odkladal a teraz sa to vyplatilo. Niekoľko stotisíc ušetrených eur môže mladý muž pokojne investovať napr. do bytu v Bratislave. A pretože sa mladý Krištof veľmi snažil a veľmi uskromňoval, mohol si dokonca kúpiť byty dva. A v jednom týždni. A hneď vedľa prezidentského paláca. A v hotovosti. Načo sa zadlžovať nejakou hypotékou. Veď ocko povedal, že mu nejaký ten cent prihodí, ak by mu chýbal.
Nezištná pomoc obetavého otca synovi však leží ako trň v oku súčasnej vláde. Matovičovci nemôžu zniesť, že sa i v týchto časoch niekomu môže dariť, alebo že si môže dieťa našporiť v prasiatku sprostých dvesto či tristotisíc eur. Tobôž, keď je jeho ocko kamarátom Roberta Fica.
Je to naozaj nespravodlivé a pán Kičura má smolu. Celých 8 rokov sa snažil dňom i nocou, aby hmotné rezervy štátu prinášali nejaký osoh (teda v čase mieru aspoň niekomu), a keď sa mu to konečne podarí, tak ho chcú vyhodiť a stíhať.
A čo na chudákovi poctivom našli?
Celkom banálnu chybu.
Pán Kičura sa celkom ľudsky pomýlil v objednávaní a sčitovaní zdravotníckych pomôcok. O pár kusov. Plus mínus autobus. Milión sem, milión tam. V takom veľkom objeme je to celkom pochopiteľné. A mýliť sa je ľudské, nie?
Nuž, je.
Či sa vám však, pán Kajetán, podarí uhrať na náhodu vaše neefektívne objednávanie a matematickú chybu v súvislosti s nákupom nehnuteľností vášho syna, bude asi záležitosťou oveľa väčšej náhody a vášho právnického umu.