Za pár sekúnd sa v nás vystrieda niekoľko i protikladných emócií, od jemného náznaku znepokojenia až po záchvaty rôznych druhov a intenzít. I keď sme si istí, že vrecko má naozaj aspoň jeden koniec s dierou a že sa nám to raz musí podariť a tú hnusnú mrkvu tam vhodiť, je to hra nervov. Obdivujeme tých, ktorí často s humorom komentujú svoje márne snahy a závidíme im pokoj, rozvahu a trpezlivosť. Včera som jedného takého videla. Takmer dve minúty maturoval nad vreckom a ani len brvou nepohol. Dokonca sa mi zdalo, že sa na vrecko i cez rúško usmieva.
Bol to taký typ úsmevu, ktorý v týchto dňoch môžeme zahliadnuť nad rúškom v očiach členov Smeru, ktorí sa snažia zdeptať Matoviča. U niektorých má síce podobu toho Hopkinsnovho z Mlčanie jahniat, ale je pokojný a plný trpezlivosti. Majú čas. Vidia, že premiér Matovič má slabiny a sú si istí, že sa im to raz musí podariť. Teraz nepotrebujú žiadne vyhľadávanie jeho starých hriechov. Táto situácia, kde sa Matovič snaží zo seba dostať čo najviac a to najlepšie, je ideálnou príležitosťou ho postupne a čoraz hlbšie zraňovať a postupne lámať. A že im to celkom ide, máme možnosť sledovať v priamom prenose. Potrebujú málo: utvrdiť najskôr nás a potom i Matoviča samého, že na premiérsku stoličku nemá. Na rozdiel od spomínaného zákazníka, ktorý bojoval s vreckom, nemajú rukavice. Pracujú bez nich. V rukavičkách by im to predsa len trochu dlhšie trvalo.