Už odmalička sme učení, že zákon sa musí dodržiavať. Vieme, že ak ho porušíme a prídu nám na to, budeme potrestaní. Preto sa až tak nezabíjame, preto až tak nekradneme. Bojíme sa trestu.
Tento proces má však ešte svoju vyššiu nadstavbu.
Ak sa vyspelá spoločnosť riadi zákonmi písanými a ešte aj nepísanými (mravnými), môžeme ju označiť nielen za spoločnosť vyspelú, ale i slušnú a mravnú. Človek nezabije, nekradne a nepodvádza nie preto, že sa bojí strážcov zákona, pokuty, prípadne basy, ale preto, že jeho vnútorný svet mu to nedovolí.
Študentské záverečné práce pánov Danka a Kollára prešli bez všetkých pochýb podľa zákonov svojej doby. Obidvaja dodržali všetky formálne náležitosti a verím tomu, že i vysoké školy, kde páni svoje práce obhajovali, formálne splnili všetko, čo mali. Žiadny strážca zákona nemôže povedať ani pol krivého slova, ani mäkké f.
Prečo by aj mal?
Veď všetko je podľa zákona.
Ako hovorí pán Kollár- lege artis.
Tak prečo sa slušný človek nad týmto konštatovaním pozastavuje a v puse cíti trpkú príchuť niečoho pokazeného ...?