Potreba združovať sa, patrí k najzákladnejším potrebám človeka a jej uspokojovanie je pre nás všetkých životne dôležité. Z dlhodobého hľadiska je to rovnaká potreba, ako potreba lásky, či prijatia. Je síce pravda, že introvertnejšie povahy si túto potrebu až tak nevychutnávajú, zato extroverti by bez jej napĺňania neprežili bez ujmy na zdraví ani pár týždňov. Ani jedni, ani druhí za to nemôžu, sú tak nastavení od prírody. Najmä melancholici dávajú za pravdu facebookovým slovám pána Matoviča a nemôžu pochopiť, ako niekto v stave, v akom sa nachádza naša spoločnosť, môže len tak cestovať po svete, či ísť sa veseliť do „jamy levovej“. Porušovanie pravidiel a disciplíny považujú za nehoráznosť a osobné zlyhanie jednotlivcov, a každého, kto sa tohto dopustí, by bolo treba exemplárne potrestať: pokutovať, zavrieť, ukameňovať.
Extrovertnejšie povahy, najmä sangvinici, sú často opačného zmýšľania. Všetko je tak, ako má byť a je jedno, či sa všetci postupne nakazíme náhodou, keď dva metre od nás niekto na zastávke kýchne, alebo si zatancujeme slaďák s nevestou a ďalšími sto ľuďmi na svadbe. Keď to bude mať prísť, tak to príde a môžeme sa aj na hlavu stavať. Preto sa o radosti života neukracujme, stretávajme sa a veseľme sa, pokiaľ to len pôjde.
Toto nie je zmýšľanie len ľudí na Slovensku a len teraz. Takto mysleli, myslia, správali sa a správajú sa ľudia na celom svete. Či v časoch prvej, druhej, či šiestej vlny akejkoľvek pandémie.
Pán premiér si síce trochu sebecky privlastňuje veniec z bobkových listov za zvládnutú prvú vlnu pandémie, ale povedzme si pravdu, za úspechom a nízkymi číslami nakazených boli najmä nízky počet testovaných a počiatočná (až nadprirodzená) disciplinovanosť vystrašených Slovákov ochotných bezhlavo rešpektovať viac či menej účinné opatrenia, vrátane ochoty sa nezdružovať. Dokonca sme si túto „zmenu“ vychutnávali. Pár dní, pár týždňov, pár mesiacov.
Potom vychutnávanie prešlo do znechutenia.
Potreba združovať sa totiž patrí k najzákladnejším potrebám človeka a jej uspokojovanie je pre nás všetkých životne dôležité. A ako sa ukazuje v posledných týždňoch, dôležitejšie, ako strach z nákazy, smrti, či zo sankcií.
Vážený pán premiér, nič sme si nepokazili.
Správame sa tak, ako je nám dané. Ja, vy a ďalších X miliárd ľudí na svete, ktorí nemôžu žiť mesiace a roky v izolácii. Snažíme sa chrániť, ale zároveň i zlyhávame (tak ako vy na svadbe, ja v divadle, či susedka na návšteve u starých rodičov). Zlyhávame nie z dôvodu anarchie, ale preto, že nemôžeme žiť bez blízkej prítomnosti druhých. Môžeme bojovať, môžeme poslúchať, môžeme sa nestretávať, ale ... len chvíľu. Dlhotrvajúci dištanc prináša ďalekosiahle dopady, ktoré si ešte dnes nie sme schopní naplno uvedomiť, ale verte, že prídu.
A čo na to príroda, nad ktorou chceme ako páni tvorstva zvíťaziť?
Tá si i napriek našim naivným snahám s ňou zápasiť tróni na piedestáli, milosrdne sa usmieva nad našim pomýleným zmýšľaním o väčšom význame ekonomických ako prírodných zákonitostí, a pomaličky, ale isto, si to triedi a kompenzuje, ako si to pôvodne naplánovala. Je totiž vynikajúcim sadárom, ktorý je zodpovedný za svoj sad a vie, že strom, o ktorý sa stará, bude len vtedy prekvitať a bude len vtedy k úžitku, ak bude zdravý, prevzdušnený a zbavený nepotrebných konárov.
Je to smutný, ale (žiaľ) jediný overený postup, akým drží túto planétu pri živote už niekoľko miliónov rokov.