Význam (ne)objasnenia okolností okolo smrti Milana Lučanského

Autor: Věra Tepličková | 3.1.2021 o 17:26 | (upravené 3.1.2021 o 19:36) Karma článku: 12,54 | Prečítané:  4535x

Posledné generácie boli a sú pripravované najmä na život v budúcnosti. Čo bolo, to bolo, to už nezmeníme, a čo je práve teraz, je tak rýchlo pominuteľné, že sa nad tým netreba pozastavovať.Na čo nám to je?

Na rozdiel od vyspelých civilizácií v dávnej minulosti, ktoré svoju históriu chápali (a učili to i svojich potomkov) ako neoddeliteľnú súčasť svojho života a snažili sa ju pochopiť a čerpať z nej, nás učia opak. Nezaujímať sa, neriešiť, zbytočne nerýpať. Treba sa odbremeniť od záťaží minulosti, treba pozerať pozitívne a kráčať dopredu. Zabezpečiť, poistiť, pripraviť sa.

A ako sa s tým vyrovnávame?

Učíme sa rýchlo. Minulosť (ak ju vôbec berieme) berieme s rezervou, súčasnosť si nestíhame uvedomovať a snažíme sa hlavne plánovať. Dnes ešte nie sme schopní tento spôsob vedenia a vzdelávania naplno doceniť, ale ak nás budú raz hodnotiť naši potomkovia, budú si klepať na čelo a nebudú veriť vlastným očiam. Predsa, ak už raz boli staré civilizácie na tak vysokej úrovni, prečo tie po nich nenapredovali, ale degenerovali? Ako si mohli tie naše babky a dedkovia neuvedomovať význam vlastnej minulosti?

I smrť Milana Lučanského je už  dnes minulosťou. Našou minulosťou.

Taká malá špinka na roku 2020.

Stalo sa.

Súd vraj nebude ďalej prípad Lučanský riešiť. Načo? Nie je o kom. Nie je koho obviniť, nie je koho potrestať, nie je koho očistiť. Staré, známe... skutok sa nestal. A ľudia nech nie sú zvedaví! Veď GDPR, a tak...

A tí, na ktorých sme sa spoliehali a spoliehame, že to takto nebude?

Jedni budú chvíľu kričať a tlačiť, aby sa vyšetrilo, druhí budú chvíľu žiadať o trpezlivosť a hovoriť, že vyšetrujú, obidve strany sa budú chvíľu pretláčať a obviňovať sa, kto je viac a kto menej za jeho smrť zodpovedný, a kým rozkvitnú fialky, bude všetko za nami. Ak sa zistí niečo, čo by prospelo, budeme sa hrať na jeho kamarátov, ak sa zistí niečo, čo môže poškodiť, budeme zástancami tvrdého: padni, komu padni. Najlepšie by bolo, keby sa nevyšetrilo nič. Veď, komu a čomu to už dnes prospeje? Lučanský je minulosť a my sme sa už naučili, že v minulosti sa netreba zbytočne rýpať.

Avšak...

Či chceme, alebo nechceme (i keď väčšina z nás Milana Lučanského osobne nepoznala), (ne)vysvetlenie okolností jeho smrti v nás zostane. Zárez sa zaradí k tým predchádzajúcim nevysvetleným záhadám, ktoré sú nám predkladané v prospešnej podobe a už nikdy nám nedovolia vytvoriť si ucelený pravdivý obraz o minulosti. Z pohľadu jednotlivca žiadna hrôza, z pohľadu národa, tragédia.

I prípad Lučanský je tak trochu za tým, že do nového roku sme neprešli silnejší, vzdelanejší a múdrejší.

Len opäť viac zmanipulovaní. Spochybnenou pravdou koalície i spochybnenou pravdou opozície.

Sociológovia to vraj nazývajú nevyriešenou traumou spoločnosti.

Ale tak... jedna trauma sem, jedna tam.

Niečo vydržíme, nie? Chlieb lacnejší nebude a v očiach našich praprapravnukov už budeme vyzerať i tak ako dementi, tak prečo sa vzrušovať nad nejakým prípadom z minulého roku?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?