„Čo keby sme kráľovstvo po plošnom skríningu rozdelili na dve polovice. Polovica krajiny bude mať povolené uvoľnenie a privilégia zdravých, druhá polovica bude mať zakázané uvoľnenie a privilégia mať nebude. Plus, mínus, autobus.“
Hladná a nevyspatá kráľovská rada sa zaradovala a ich hlavami prebleslo jediné: pôjdeme konečne domov. No ich radosť trvala len okamih.
Bude s tým jeho veličenstvo súhlasiť, keď to nevymyslelo samo?
Král úkosom pozrel na hlavného taverníka Sulíka, ktorý odborne mlčal, a tak sa nadýchol a povedal: „Tento nápad dlho ležal v hlave mne samému, no čakal som, či vás to niekoho nenapadne. Takže Krajniak má pochvalu a ja navrhujem a zároveň schvaľujem, aby sa kráľovstvo na základe plošného skríningu, ktorý som mimochodom opäť vymyslel a presadil ja, rozdelilo presne na dve polovice: na zdravých a chorých.“
Na hrade zavládli radosť a veselie a aby si to užilo i podhradie, dali ľudu znamenie. Biely dym z komína hradu signalizoval a SMSky od prítomných zvedov do podhradia potvrdili, že sa páni dohodli.
A poddaní zavzdychali.
Vedeli, že sa zasa budú musieť prispôsobiť rozmarom kráľa a vysoko odborným usmerneniam kráľovskej rady.
Nuž, ale stalo sa, čo sa stalo, plošný skríning krajinu spravodlivo nerozdelil. Ľudia boli viac zdraví, ako sa predpokladalo, a tak, aby sa vyhovelo rozhodnutiu najvyššieho a aby nevznikli dve nerovnaké polovice, územie chorých doplnili i o územia s ľuďmi zdravšími. Polovica predsa musí byť polovica. Čo by to bola za polovica, keď by bola napríklad tretinová či štvrtinová.
No nevzdelanci z podhradia nepochopili dobrý úmysel a začali sa búriť.
Veď to sa takto nedá! Je to nespravodlivé! Veď polovica kráľovstva nie je chorá! Nie je to márnotratnosť utrácať tam, kde to nie je potrebné?
Rozhorčení ľudia v podhradí sa dohodli a poslali kráľovi posla s listom, v ktorom stálo, aby kráľ zvážil svoje rozhodnutie a pozmenil svoje zvrchované uznesenie o dvoch poloviciach.
A to bola chyba, milé deti.
Král Matovič I., druhým menom Ješitný, si list prečítal, v zlosti ho roztrhal na márne kúsky, pod listom podpísaných revolucionárov dal mediálne zbičovať, obvinil taverníka Sulíka, že je to jeho vina a z cimburia informoval poddaný ľud o tom, že matematika a jej dve polovice sú v tomto prípade pojmy relatívne a že bude tak, ako rozhodol.
A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
A aké plynie z príbehu poučenie?
Márnomyseľného človeka je často možné presvedčiť o dobrej veci len vtedy, ak ho presvedčíš, že tvoj nápad je vlastne jeho nápadom.