Koaličníci sa prevážajú vo vládnych limuzínach po Bratislave z miesta na miesto, kde spolu celé dni už týždne rokujú. Na rokovanie prichádzajú s jasnými požiadavkami vlastnej strany a odchádzajú s nejasnými podmienkami iných strán. Biele tváre a vytreštené oči nad rúškami svedčia o ich psychickom rozpoložení a únave, no ich slová nás presviedčajú, že už sa to blíži k zdarnému koncu. Ich tlačové besedy vyzerajú, ako by ich jedna mater mala: prezentujú, že oni nič, oni muzikanti, to tí druhí, ale bližšie nemôžu nič povedať, lebo nechcú vynášať. O predčasných voľbách nechcú počuť, podmienky koaličných partnerov však splnia až vtedy, keď budú splnené podmienky ich. Situáciou zblbnutý minister Krajniak odstúpil ešte pred tým, ako to po ňom niekto požadoval, Šeliga nevie či ešte je alebo už nie je podpredsedom parlamentu, Kollár to zo strachu pred obštrukciami radšej celé zavrel.
Prezidentka rozdáva potvrdenia o prijatí demisií ako na bežiacom páse a postupne stráca prehľad, komu už demisiu dala a kto je v pláne ešte tento týždeň. Zároveň si chystá poverenia pre tie isté osoby, ktorým demisiu podpísala, pretože vraj sa chystajú do vlády vrátiť.
A zatiaľ, čo sa koaličníci predbiehajú v čudnej záchrane tejto vlády, Pellegrini s Ficom sedia vo svojich centrálach, hompáľajú nohami a spokojne si mädlia ruky. Pri tejto vláde si totiž nevedia život v opozícii vynachváliť. Až im bude ľúto, keď sa to o chvíľu skončí...