Môže nás tešiť, že sa prilepšuje v sumách, za ktoré sa nemusíme hanbiť pred svetom.
Je síce fakt, že sme už dávno stratili prehľad o tom, kto je finančne kto, či je na strane zákona, či tak trochu a či už vôbec, kto koľko komu dal a kto koľko od iného vzal, pretože to nie je podstatné. Nie je dôležité riešiť, či Mikulec alebo Pellegrini dali alebo zobrali od Zuriana, Zurian od Pčolinského, potom to dali Imreczemu, Imrecze to vrátil Mikulcovi, ktorý to rozdelil medzi Makóa a Bődőra, a všetci sa spoločne zložili Kováčikovi. Nie je dôležité riešiť, kto z nich patrí do organizovanej skupiny, organizovaného systému alebo neorganizovaného podsystému. Sú to jedny (naše) peniaze a tie sa točia tam, kde sa to práve potrebuje.
Dôležité je, že Slovensko v tejto oblasti kráča so svetom a s dobou, a so sumami úplatkov sa s hrdosťou môžeme hlásiť ku štátom, ktoré majú oveľa silnejšie ekonomiky. Veď inak sa pozerá na krajinu, kde sa hovorí o úplatkoch od 5 núl za číslicou hore, ako na krajinu, kde by sa „bralo“ v stovkách. Len si spomeňme, aké pobúrenie vyvolalo, keď pán Imrecze nažaloval na ministra Mikulca, že zobral "stovku". Ako sa od toho pán Mikulec dištancoval. Vôbec sa nečudujme, že to poprel a odmietol. Veď to by muselo uraziť každého, nieto samého pána ministra.
Veľmi ma teší i fakt, že zastarané názvy obvinení typu „dal úplatok“ sa vo vyšších kruhoch už nahrádzajú modernými slovnými spojeniami, ako napríklad „podnikateľ platil proaktívne“. To úplne inak vyzerá. Tak vznešene. A človek sa potom nemusí pred susedmi hanbiť, že páchal trestnú činnosť.
Takže, Slováci, hanbiť sa nemusíme.
Naši proaktívni poskytovatelia a poberatelia na najvyšších úrovniach nás dobre reprezentujú. A to i napriek tomu, že my, ľudoví, im priemer trochu kazíme a i napriek podmienkam, ktoré na Slovensku máme. Mať tu zlatonosné doly ako v južnej Afrike alebo kokové plantáže ako v Ekvádore, to by sme ešte len videli Eldorádo.